Mlynárstvo patrilo na území Slovenska vždy medzi najrozšírenejšie remeslá. Jeho rozvoj bol úzko spätý s vynálezom vodného kolesa. Vodné mlyny na Slovensku začali hromadne vznikať koncom 13. storočia. Zachovali sa najmä v Podunajsku na slepých ramenách Malého Dunaja. Tam sme sa za nimi vybrali aj my. V rámci jedného okruhu sa nám podarilo vzhliadnuť hneď tri. Ak vás svedkovia minulosti a zručnosti našich predkov nadchýnajú rovnako ako nás, môžete sa za nimi vydať z mesta Dunajská Streda. Leží približne 40 km od Bratislavy a je ľahko dostupná vlakom i autom. My sme sa rozhodli pre okruh začínajúci v Šali, pretože sme chceli prejsť aspoň kus Vážskej cyklomagistrály. Šaľu nájdete, keď sa vydáte z Bratislavy po diaľnici smerom na východ. Odbočka na ňu je pár kilometrov za Sereďou. Pohodlne vás sem však odvezie i vlak z Bratislavy. Odkiaľkoľvek vyštartujete, s cyklomapou Bratislava-Podunajsko určite nepoblúdite.
Vážska cyklomagistrála pre odvážnych
Zo Šale vyrážame na juh popri rieke Váh. Priamo po hrádzi vedie značka Vážskej cyklomagistrály. Kopíruje tok Váhu až na juh do Komárna. Asfaltový povrch je na nej len pokiaľ nevyjdete z mesta. Potom trasa pokračuje chodníkom po trávnatej hrádzi. Je nutné upozorniť, že tento úsek je zjazdný len pre horské bicykle. I keď cestu v pravidelných intervaloch kosia, môže sa stať, že vysoká tráva jej prejazd poriadne sťaží. K dispozícii je i cyklomapou odporúčaná paralelná komunikácia č. 573, po ktorej kilometre odbúdajú podstatne rýchlejšie a plynulejšie. Pre ňu sme sa rozhodli i my. Máme pred sebou dlhú cestu, tak sa nechceme zbytočne zdržiavať. Rovinou fičíme po prúde rieky. Z času na čas jej hladina vykukne spoza opony lužných lesov obklopujúcich brehy. Na cyklomagistrálu znova narážame v 14 km vzdialených Vlčanoch. Po Váhu tu premáva kompa, ktorou sa možno previezť na druhú stranu rieky. Dalo by sa povedať, že je turistickou atrakciou, pretože podobných plavidiel na slovenských riekach veľa nenájdete. Našim smerom ostáva juh, kam pokračujeme po Vážskej cyklomagistrále. Za Dedinou Mládeže sa hrádza prudko stáča na západ a my sa prvý raz stretáme s Malým Dunajom. Táto rieka predstavuje severnú hranicu regiónu Podunajsko. Západné ohraničenie tvorí hranica s mestom Bratislava, južnú a juhozápadnú zasa štátna hranica s Maďarskom. Prejdeme mostom, ihneď zatočíme vľavo a po betónovej hrádzi pokračujeme popri mŕtvom ramene cez Kolárovo. Po 40 km na nás čaká prvý z vytýčených cieľov – posledný exemplár plávajúceho vodného mlyna.
Fotogenický lodný mlyn a drevený most
Rameno rieky, na ktorom je ukotvený jediný loďkový mlyn na Malom Dunaji, je zahatané z oboch strán. Vodáci splavujúci Malý Dunaj sa tomu veľmi nepotešia. Pre cyklistov a peších má však tento mlyn náruč otvorenú. Prístupovou cestou k nemu je drevený most. Je to najdlhší celodrevený zastrešený most v Európe a podľa nášho názoru je i jedným z najfotogenickejších. Je dlhý 86 m a široký 2,25 m. Prejazd ním je špeciálnym cyklistickým zážitkom. Latky pod kolesami šibalsky vŕzgajú a z hladiny sála osviežujúci chlad. Na druhej strane mostu leží areál múzea Vodného mlyna v Kolárove. Areál sa rozprestiera na ostrove tvorenom tokmi Malého Dunaja, Váhu a mŕtveho ramena Malého Dunaja. Okrem mlyna a posedenia v Krčme u mlyna je tu aj výstava technických pamiatok. Najväčšou atrakciou je však mlyn. Možno v ňom ohmatať tradičné súčasti mlynského zariadenia, vyjsť na palubu loďky, ktorá je s mlynom stojacim na druhej loďke spojená mlynským kolesom. Spustiť vodné kolo by šlo i dnes, no to by nám milý mlyn odplával ako za svojich starých dobrých čias. V areáli múzea si urobíme dlhšiu prestávku a mysľou sa prenesieme do čias, kedy kolesá mlyna veselo špliechali vo vode a v mlyne to voňalo bielučkou múkou. Potom si znova vychutnáme rozhrkaných 86 m po drevenom moste a letíme k ďalšej méte.
Mlynské kolo na koloch
Za Kolárovom sa vydávame smerom na Okoč, Topoľníky, Trhovú Hradskú a Horné Mýto. Terén je stále rovinatý a jazda vďaka nemu rýchla. Blížime sa k obci Jahodná, kde sa nachádza ďalší pôsobivý objekt – kolový vodný mlyn a píla. Vodný tok je tu dravý a čiastočne zatarasený malebnými ostrovčekmi s bujnou vegetáciou. Situácia s prístupom je tu presne opačná ako v Kolárove. K tomuto mlynu sa ľahko dostanú vodáci, no prístup pre suchozemcov je obmedzený. Ostáva nám z opačného brehu sa pokochať zátiším lužného lesa s vykúkajúcimi drevenými kolesami.
Pokračujeme do Tomášikova k ďalšiemu zo série kolových vodných mlynov. Tomášikovský mlyn postavil v roku 1893 mlynár Matica. Zachoval sa v pôvodnom stave a uceleným a prevádzkyschopným zariadením. Až do roku 1960 sa v ňom mlelo. Dnes je upravený ako expozícia Vlastivedného múzea. Stojí pri brehu na pilieroch z agátového dreva. Budova mlyna je z brehu prístupná drevenou lávkou. Neďaleko je možné čľupnúť do vôd Malého Dunaja a zaplávať si. Aj k tomu sa dostaneme, ale až v záverečnej etape dnešného okruhu.
Necelé 2 km od Jahodnej smerom k Dunajskej Strede leží obec Dunajský Klátov, pri ktorej stojí ďalší vodný mlyn. Tento je zrekonštruovaný a v horúcom lete pohľad naň umocňujú nádherné kvety lekna bieleho. Mlyn je síce prevádzkyschopný, no nemožno ho spúšťať kvôli nízkej hladine vody. Do Dunajského Klátova sme sa už neunúvali. Dostali sme obrovskú chuť vykúpať sa.
Tienistá stránka podunajskej cyklistiky
Na posledných 14km okruhu, ktorý celkovo meral niečo cez 110km, sa nachádzajú hneď dve termálne kúpaliská. Sú vo svojom susedstve medzi dedinami Horné Saliby a Diakovce. Okrem nich sa veľké rekreačné stredisko s bazénmi nachádza i v Dunajskej Strede. Prečo sme sa rozhodli nevykúpať sa v prírode ale tu? Dôvodom je tienistá stránka podunajskej cyklistiky, na ktorú treba upozorniť. Je mrňavá, početná, ubzučaná, vie lietať a poriadne štípať. Áno, tou tienistou stránkou sú komáre. Bez repelentu alebo iného hmyzovražedného prípravku sa k Malému Dunaju nepúšťajte. Na kúpaliskách je otravného hmyzu podstatne menej, preto sme uprednostnili túto variantu osvieženia.
Šport alebo remeslo?
Svoje rozprávanie som začala vymenovaním príbuzných čŕt vodných mlynov a bicyklov. Myslím, že väčšina z nich nie je sporných. Lenže napadla ma ešte jedna spoločná “cnosť”, ktorá sa vzťahuje na cyklistiku a mlynárstvo a na tomto mieste by som ju rada obhájila. U nás na Slovensku existuje príslovie: “Remeslo má zlaté dno”, t.j. povolanie prináša úžitok, hodnotné výsledky. I keď cyklistika (či cykloturistika) nespadá do kategórie remesiel ako mlynárstvo, zlaté dno má podľa mňa tiež. Na konci snaženia cyklistu síce nie je biela múka, chlieb či koláče, ale jeho odmena je rovnako prospešná, telo i dušu sýtiaca. Poznanie nových miest, pestovanie vzťahu k prírode a cezeň i rozvíjanie zmyslu pre krásu, nachádzanie nových priateľov, posilňovanie pocitu spolupatričnosti, ohľaduplnosti a samozrejme telesnej kondície, to všetko sú hodnoty, ktoré vystieľajú dno cyklistiky a robia ho zlatým. Súhlasíte?
text: Sylvia Škerlancová, foto: Dušan Škerlanec