Via Sacra

28.2.2017
<!-- Generated by XStandard version 2.0.0.0 on 2008-04-09T17:42:02 --> <p>Mariazell je rakúske mesto, do ktorého smerujú davy pútnikov z celej Európy a zo zámoria. Je dobre známe aj v Čechách a na Slovensku. Početné skupiny sem prichádzajú najmä vlakom, autobusmi, ale aj peši. Ja som vyskúšal inú alternatívu - na bicykli.</p>

Tradícia putovania do Mariazellu siaha do 17. storočia. Termín Via sacra sa používa asi od prelomu 19. a 20. storočia pre trasu z Viedne do Mariazellu. Vedie južným viedenským lesom patriacim k veľkému územiu tzv. Kalkalpen a po prekročení Triestingtalu pokračuje do tzv. Kalkvoralpen. Narazíme tu na typickú alpskú flóru a faunu, prechádzame lesmi a lúkami posiatymi mnohými chránenými rastlinami a hemžiacimi sa zástupcami tunajších živočíchov od chrobákov až napr. po kamzíky. Je len samozrejmé, že sa ničoho nechytáme a len sa kocháme touto krásou. V cieli našej cesty opäť žasneme nad nádhernou bazilikou postavenou ľudským géniom na oslavu Stvoriteľa.
Mariazell patrí k najdôležitejším pútnickým miestam nielen Rakúska, ale aj celej Európy. Podľa legendy sa jeho vznik v roku 1157 spája so zázračným uzdravením moravského grófa Heinricha I. a jeho ženy. Vznikla tu vtedy malá „cella" patriaca benediktínskemu kláštoru St. Lambrecht. Dôležitý pre toto miesto bol tiež uhorský kráľ Ľudovít, ktorý sem po víťazstve nad Turkmi dal previesť mnohé relikvie. Kráľ Ľudovít a gróf Heinrich sú oslavovaní ako zakladatelia tunajšieho kostola a sú tu tiež viackrát zvečnení. Pôvodne malý románsky kostolík sa v nasledujúcich storočiach neustále prestavoval a zväčšoval a úmerne s tým rástol tiež jeho význam. Postupne sa mu začali pripisovať všetky víťazné bitky a vojny. K najväčším vyznávačom jeho kultu patrila cisárska rodina a vysoká šľachta. Od 17. storočia sa Mariazell považoval za svätyňu celej monarchie. Len v jubilejnom roku 1757 ho navštívilo 373 000 pútnikov. Dodnes sa tu vydávajú a ženia potomkovia kedysi vládnucich rodov. V roku 1908 bol tunajší kostol povýšený na baziliku minor.
Pri našej návšteve tu bolo veľmi veľa ľudí, možno preto, že bola nedeľa a o dva týždne sem mal pricestovať pápež. Okrem peších a autoturistov tu bolo tiež veľa motorkárov a cyklistov, prevažne na horských bicykloch. Mariazell leží na najdlhšej značenej trase pre horské bicykle – Alpentour Steiermark.

Všetky cesty vedú do Mariazellu
V zmysle tohto príslovia sa do cieľa našej cesty môžeme dostať v podstate akokoľvek. Zbiehajú sa sem hviezdicovité pútnické cesty zo všetkých strán. Zo slovenskej strany prichádzajú v úvahu dve z hlavných pútnických trás, a síce viedenská a burgendlandská. Prvá z nich vychádza z Viedne, druhá začína v Eisenstadte.
Sú to chodníky určené pre peších pútnikov, väčšinou nie sú zjazdné na bicykli. Iná alternatíva je prísť po ceste medzi autami. Od roku 2006 existuje aj tretia varianta – cyklotrasa. Jedná sa o odbočku z Dunajskej cyklotrasy pozdĺž rieky Traisen. Túto variantu sme si vybrali pre návrat domov. Pre cestu tam sme zaimprovizovali a pospájali viaceré cyklotrasy do jednej. Vyšli sme po Eurovelo Nr. 9, pokračovali po Triestingtalradweg, ďalej sme šli cez Gölsentalradweg, aby sme sa nakoniec napojili na Traisentalradweg.
Štartovali sme na železničnej stanici v Himbergu (zastavujú tu niektoré vlaky z Bratislavy – Petržalky), odkiaľ sme bočnými ulicami prešli k cyklistickému chodníku značenému Eurovelo 9 resp. Triestingauradweg. Po ňom sme šli až po Schönau an der Triesting. Za dedinou sme krížili Wr. Neustadter Kanal, cez les sme prešli do Leobersdorfu, kde sme pokračovali ďalej na Hirtenberg.
Berndorf a otváraní okien do sveta
V Hirtenbergu nás cesta viedla okolo väznice s viac ako 350 „obyvateľmi". Niečo mi tu pripomína staré socialistické časy. Tiež je tu zavedená povinnosť pracovať, efektivita nie je dôležitá, podstatná je tá skutočnosť, aby bol každý zapojený do pracovného procesu. Za odmenu majú tunajší „hostia" na výber zo 7 rôznych menu. Ohľad sa tu berie na rôzne diéty, náboženské rituály a tiež vegetariánov. Doby, keď trestanci dostávali len chlieb a vodu, sú zrejme nenávratne preč. Nakoľko my tu nemusíme zostať „sedieť", pokračujeme ďalej proti prúdu rieky cez St. Veit do Berndorfu.
Berndorf je akýmsi hlavným mestom Triestingtalu. Má všetko, čo metropola potrebuje. Železničnú stanicu, poštu, semafory, domov dôchodcov a pešiu zónu. Ešte pred vjazdom do mesta nás cyklistický chodník zavedie na kopec nad oceliarňou, postavenou v roku 1840 rodinou Krupp. Boli síce protestanti, napriek tomu tu postavili katolícky kostol, školu, cesty, vodovod, robotnícke sídlisko a divadlo venované cisárovi Františkovi Jozefovi. Za pozornosť tu stojí najmä tunajšia škola. Pri jej stavbe si Artur Krupp realizoval svoj sen o otváraní okien do sveta. Jednotlivé miestnosti sú zariadené tak, aby si deti vedeli predstaviť rôzne historické epochy, ale aj exotické krajiny a kontinenty.

Dva rôzne pohľady na západ
Z Berndorfu pokračujeme cez Weissenbach, kde by si najmä návštevníci rôznych blších trhov mohli prísť na svoje pri prehliadke Heimatmusea.
V údolí Triestingtal sa nachádzajú viaceré keltské kultové miesta. Ide o rôzne skaly s otvormi alebo miestom na sedenie. Sú vždy orientované na západ, kam Kelti lokalizovali svoje podsvetie. Pre nás, návštevníkov z východného bloku, mal v minulých dobách pohľad na Západ samozrejme úplne iný význam, tomu by ale keltskí šamani asi nerozumeli.
Na tradíciu skalných monumentov nadväzuje dnes výtvarnícky pár Gottfried Höllwald a Isolde Johann, žijúci v Hainfelde. Pani profesorka je drobnej postavy, jej plátna majú však také rozmery, že ich musí maľovať z rebríka. Inšpiráciu si vozí najmä z Ázie, predovšetkým z Japonska. Jej partner zasa tesá z kameňov diela, ktorým by asi starí Kelti viac rozumeli ako ja. Obdivovať ich práce je možné v ich súkromnej galérii.

Malý predkrm a tréning na finiš
V obci Altenmarkt sme odbočili asi 3 km od našej hlavnej trasy doprava, aby sme si dali malý predkrm k nášmu hlavnému cieľu a navštívili sme kláštor Klein Mariazell. Bol založený v roku 1136 rádom Benediktínov za podpory grófa Leopolda III. a postupne sa vyvinul na duchovné centrum horného Triestingtalu, pričom jeho dolnú časť „ovládala" fara Pottenstein. Z pôvodne rozsiahleho kláštorného komplexu vďaka tureckým vojnám, reformám Jozefa II., reformácii, svetovým vojnám a nakoniec aj zubu času veľa nezostalo. Po nákladnej rekonštrukcii ho dnes spravuje rád Samaritánov. O pútnikov sa tu starajú dvaja kňazi a niekoľko študentov teológie.
Po návrate k hlavnej ceste pokračujeme smerom na Kaumberg. Rozlúčili sme sa tu s rovinou a dávame si vrchársku prémiu. Chápeme to ako tréning na zajtrajší finiš do Mariazellu. Odmenou nám je pekný pohľad na hrad Araburg. Je to najvyššie položený hrad v Dolnom Rakúsku. Komu sa kopce za Kaumbergom zdajú málo náročné, môže sa vyviesť na hrad, odkiaľ je z veže krásny výhľad na široké okolie.

V kraji ovocných stromov
Za Ramsau sa krajina zasa „ukľudnila", nevýhodou je, že cyklistický chodník tu zatiaľ iba stavajú, takže do Hainfeldu sme museli ísť po ceste. V Hainfelde sme sa napojili na chodník vedúci pozdĺž rieky Gölsen do Traisenu. Dostali sme sa tak do tzv. Mostviertlu – do oblasti, kde dominujú ovocné stromy, najmä hrušky. Robí sa z nich okrem pálenky aj mošt, s ktorým sme tu konfrontovaný na každom kroku. Používa sa nielen na hasenie smädu, ale aj na varenie a pečenie.
V Traisene sme sa napojili na novovybudovaný Traisentalradweg. Dokončený bol v roku 2006 a na jar 2007 bol s veľkou slávou otvorený. Ideme prevažne po novom asfaltovom koberci a stúpame stále viac do kopca, proti prúdu rieky. Prechádzame cez Lilienfeld, kde sme navštívili najväčší stredoveký kláštor v Rakúsku. Bol postavený v 17. storočí v gotickom štýle, neskôr ho rozšírili barokovými prístavbami. Dnešnú etapu sme sa rozhodli ukončiť v St. Aegyde. Objednali sme si tu hneď dve noci, aby sme tu mohli nechať batožinu a do kopcov smerom na Mariazell sme šli naľahko.

Smerom k nášmu cieli
Ráno nás znovu na ceste prestáva zaujímať prejazdená vzdialenosť a orientujeme sa podľa prekonaných výškových metrov. Štvorkilometrový úsek pred Gscheidom je najnáročnejší na celej trase. Najvyšší bod je tu 1007 metrov n. m. Prekračujeme hranicu do Steiermarku a klesáme až k malebnému Hubertovmu jazeru, aby sme pokračovali ďalej pozdĺž riečky Walster až na križovatku s hlavnou cestou. Tu nás namiesto cieľovej rovinky čakajú serpentíny prudko do kopca, navyše medzi autami. Celý tento očistec je asi dva kilometri dlhý. Na kraji Kreuzbergu sa spolu s ostatnými pútnikmi umývame a do Mariazellu vchádzame už čistí a odpočinutí. Na tachometri máme 160 kilometrov.
Po prehliadke mesta a baziliky sme si dali obed a otočili bicykle smerom domov. Až po Traisen sme išli rovnakou cestou, tentoraz prevažne z kopca a veľmi rýchlo. V Traisene sme pokračovali rovno po prúde rieky cez Wilhelmsburg, St. Pölten a Traismauer k Dunaju. Za pozornosť tu stojí najmä hlavné mesto Dolného Rakúska – St. Pölten, kde prechádzame po chodníku priamo cez impozantnú vládnu štvrť, ale aj kláštor v Herzogenburgu, kde sa nachádza najvýznamnejšia stavba neskorého baroka v Rakúsku.
Okolo Dunaja sme sa potom cez Tuln, Viedeň a Švechat dostali naspäť do Himbergu. Na spiatočnej ceste sme prešli asi 200 km.

 

Doporučené informácie
Dĺžka trasy
160 km
200 km
Doporučené mapy
Bikeline Radatlas Niederösterreich 1: 125 000, Bikeline Radatlas Mostviertel 1:75 000
Doprava
Na bicykli po Eurovelo Nr. 9 alebo po Dunajskej cyklotrase.
Vlakom do Himbergu pri Viedni z Bratislavy- Petržalky alebo z Viedne-Južnej stanice (Südbahnhof ).
Ubytovanie
Na ceste je množstvo penziónov, najmä vo väčších mestách, cena za noc s raňajkami je okolo 30 Euro na osobu. Ubytovanie v súkromí je niečo lacnejšie.

Text a foto Lubomír Tükör

Menu